9. Úrovne produktivity
Náš model okrem toho, že vysvetľuje nutnosť deficitov poskytuje dodatočnú informáciu o najvhodnejšom spôsobe ich použitia – transfery obyvateľstvu.
Základná rovnica podnikania je:
Zisk = kúpna sila(tržby) – mzdy(všetky náklady)
Podnikatelia veľmi dobre chápu časť mzdy.
V ich chápaní je zisk = tržby – mzdy –(ostatné náklady).
Teda čím nižšie mzdy dosiahnu v svojej firme, tým väčší by mali teoreticky dosiahnuť aj zisk. Preto existuje mimoriadne silný tlak na znižovanie miezd, odbúravanie vplyvu odborov, posilňovanie sily kapitálu na politickej úrovni. A v podstate ani nič iné nemôžu robiť, ak by zvyšovali platy nad úroveň konkurencie, tak by skôr či neskôr skrachovali. Problém je ale v tom, že si tým zároveň znižujú svoje budúce tržby v globálnom merítku – kúpnu silu. Keďže však podnikatelia nedokážu koordinovať svoje aktivity ani vypočítať následky svojho konania v oblasti miezd na globálnej úrovni, je nevyhnutná úloha štátu v oblasti nastavovania minimálnych miezd ako aj transferov obyvateľstvu.
Prečo transferov ?
Keďže ceny produkcie sú nastavované tak, aby sa dosiahol zisk, zamestnanci si nemôžu dovoliť kúpiť všetku plánovane vyrobenú produkciu iba zo svojich výplat. Jednoducho vzhľadom na ziskovú prirážku ich kúpna sila v podobe miezd nepostačuje na pokrytie kúpnej sily, potrebnej na realizáciu plánovaných tržieb. Podnikatelia to nevedia, ich výrobná kapacita je nastavená na plnú produkciu (a zvyčajne aj niečo naviac, pre prípad zvýšeného dopytu). Zamestnanci túto dilemu riešia osobnými úvermi, ktoré dočasne navýšia ich kúpnu silu na požadovanú úroveň, ktorá korešponduje s potenciálom ekonomiky – plánovanými tržbami.
Ich mzda je charakterizovaná ako:
Mzdaoptimálna = Mzdaplánovaná(nedostatočná) + Mzdový dodatokpôžička
Toto zvýšenie mzdy na optimálnu úroveň je však iba dočasné, lebo každú pôžičku treba aj splatiť.
Preto zamestnanci pravidelne požadujú zvýšenie miezd, aby si mohli nahradiť dočasné zvýšenie kúpnej sily, ktoré predstavuje pôžička trvalým zvýšením v podobe rastu platu. Toto zvýšenie platu však podnikatelia, ktorí chcú dosiahnuť zisk nemajú z čoho financovať, ak zároveň nezvýšia aj ceny. S globálnym rastom cien, infláciou sa však dostávajú zamestnanci do rovnakej situácie ako predtým. Iba ich platy ale aj ceny sú o pár percent vyššie, ich výsledná kúpna sila zostáva nezmenená. Preto snaha dosiahnuť vyššiu životnú úroveň žiadosťami o zvýšenie platov u zamestnávateľov zamestnanci v podstate nemôžu dosiahnuť svoj cieľ. Riešenie je v transferoch od štátu, ktorý nahradí pôžičky a tým zároveň doplní zamestnaneckú kúpnu silu na optimálnu.
Nová rovnica miezd bude: Mzdaoptimálna = Mzdaplánovaná(nedostatočná) + Mzdový dodatoktransfer
Tento model je bez cyklických vplyvov, stále však ostáva otvorená otázka proporcie monetárnej politiky a daní z ktorých sa tieto transfery budú financovať a pokúšam sa ju zodpovedať v kapitole
16. Periodické zdaňovanie akumulovaného kapitálu. Táto dilema bude existovať dovtedy, pokiaľ bude existovať kategória zisku, ktorá sa nevracia do ekonomiky v podobe spotreby.
Americké príslovie hovorí: “Tí, čo sú prekliati, nikdy nenájdu odpočinok.”
Užitočným poznatkom z tejto úvahy je nasledovné:
Určité ekonomické prúdy hovoria, že ľudia žijúci z pôžičiek žijú nad pomery a jediný správny spôsob ako financovať spotrebu je príjem alebo úspory. Život nad pomery nie je v našom modeli ekonomicky správna kategória. Je potrebné rozlišovať kategóriu potenciálneho výkonu ekonomiky, ktorá je daná produkčnou plánovanou kapacitou (plánované tržby) a reálnou kúpnou silou(ktorá je vždy nižšia ako plánované tržby). Preto život nad pomery nie je v skutočnosti životom nad pomery ekonomiky ako takej. Ekonomika dokáže vyprodukovať vždy viac, ako sú ľudia schopní si kúpiť za svoje platy. To je základ nášho modelu, tak je systém nastavený. Ak sa dosiahnu plánované tržby v určitých oblastiach podnikania, je to preto lebo sa ľudia zadĺžili a/alebo obetovali inú spotrebu v inom sektore ekonomiky, kde sa plánované tržby nedosiahnu.
Preto život na dlh je iba nesprávnou formou financovania chýbajúcej kúpnej sily, ktorá vyvoláva cykličnosť ekonomiky.
Ak by sa "nežilo nad pomery", ekonomika by sa dostala veľmi rýchlo do recesie, pretože kúpna sila by bola permanentne nedostatočná.
Druhým poznatkom je to, že pokusy zamestnancov zvýšiť si svoj plat dočasne pomocou úverov vedú k dočasnému zvýšeniu výkonu ekonomiky na maximálnu produkčnú kapacitu, ktorá však vplyvom splácania týchto úverov a úrokov klesá naspäť pod svoj potenciál a ešte nižšie (vplyv úrokov). Ak sa transfermi neobnoví aspoň úroková časť chýbajúcej kúpnej sily, nasleduje recesia.
Vždy existujú dva typy ekonomík:
Jedna je ekonomikou reálnych zdrojov ( výrobných kapacít, surovinových zdrojov, energií) a potenciál tejto zdrojovej ekonomiky je rozhodujúci pre to, čo si skutočne môžeme Dovoliť.
Druhou ekonomikou je ekonomika financií, ktorá distribuuje kúpnu silu podľa politicky daných mechanizmov. Táto druhá (finančná) ekonomika nehovorí, koľko si ako spoločnosť môžeme dovoliť. Hovorí iba to, čo si môžeme Kúpiť vzhľadom na množstvo peňazí v obehu (nám pridelených – ak sa pozeráme z osobnej perspektívy) a nastavené ceny. Je mimoriadne dôležité rozumieť tomuto rozdielu nakoľko je to kľúčové v porozumení ako vnímame ekonomické procesy a spôsoby riešenia ekonomických problémov. Čo si môžeme kúpiť nie je to isté ako to, čo si reálne môžeme dovoliť ( vo výrobnom poňatí)
Tento detail môže byť značne neviditeľný, ale skutočnosťou je že si môžeme dovoliť podstatne viac ako nám náš finančný systém ukazuje, že si môžeme kúpiť pomocou peňazí.
Stali sme sa otrokmi nášho finančného nazerania na svet.
Príkladov je veľa:
Stavebný boom a následný krach vyplývajúci z nesplácania hypoték bol ukážkovým vzorom tohto princípu: ekonomika bola schopná reálne vyprodukovať to, čo bolo potrebné, teda domy pre ľudí ktorí potrebovali svoju vlastnú strechu nad hlavou. Tieto domy boli boli postavené a nenastalo žiadne totálne vyčerpanie všetkých prírodných zdrojov na planéte. Spotreba tehál, malty nespôsobila kráter v matičke Zemi signalizujúci koniec sveta ako ho poznáme. Nenastalo žiadne škodlivé nasmerovanie pracovných síl do oblasti, ktorú by nikto nepotreboval. Robotníci pracujúci na stavbách dostávali svoje mzdy a utrácali ich v oblastiach, ktoré takto prosperovali. Problém bol iba vo finančnej stránke ekonomiky, ktorá spôsobila že finančné toky v nej neumožnili novým vlastníkom splácať hypotéky ako bolo očakávané. Ale to neznamená že spoločnosť ako celok si žila nad pomery, že niečo bolo vytvorené čo nemalo a čo nikto nepotreboval. Po miliónoch domoch zhabaných bankami obyčajní ľudia prišli o strechy nad hlavami a ich domy sú teraz prázdne. Potreba je stále tam, bola uspokojená (domy sa postavili), čo ale zlyhalo boli redistribučné mechanizmy finančnej stránky ekonomiky ktoré nedovolili uzavrieť rovnicu spôsobom, ktorý by ju vyriešil.
Zoberte si príklad kina, ktoré môže byť použité ako prototyp všetkých služieb v spoločnosti a je veľmi ľahko pochopiteľné:
Ak je predstavenie vypredané na 20%, to znamená že 80% kapacity je nevyužitej. Ak by sa zvyšných 80% divákov rozhodlo zúčastniť sa, nezvýšilo by to materiálové náklady Premietajúcej spoločnosti ani o cent ( zabudnime na chvíľu na opotrebovanie sedadiel 
). Takže ak kino je obsadené iba na 20%, nastáva nevratná strata tržieb, ktoré sa nikdy nevrátia. A teraz si predstavte tých zostávajúcich 80% potenciálnych návštevníkov, ktorí neprišli z finančných dôvodov, by sa rozhodli zobrať si pôžičku a Kúpiť si lístok na úver. Bolo by správne povedať že začali žiť nad svoje pomery ? Čo by tu skutočne znamenalo z pohľadu spoločnosti ako takej žiť nad pomery ? Vybudovaná kapacita kín v krajine a dostupné tituly predstavujú skutočný ekonomický potenciál. To je to, čo si skutočne môžeme Dovoliť. Ak nie sú všetky kina každý deň plne obsadené, nemôžeme ani náhodou hovoriť o živote nad pomery. Ak služba nie je použitá, jej potenciál poskytnúť úžitok zanikne v čase, kedy mohla byť poskytnutá. Ak ľudia nechodia do kín, ak sa nezabávajú pretože nemajú peniaze nemôžeme hovoriť o šetrení nejakých vzácnych prírodných zdrojoch a živote v súlade s možnosťami a dostupnosťou týchto zdrojov. Je to iba dôsledok zlyhania finančnej stránky ekonomiky, ktorá zasa zlyhala v redistribúcii kúpnej sily a tak nám zabránila žiť NA úrovni našich možností.