16.6 Nulové úrokové obmedzenie vyriešené
Priame zdaňovanie kapitálu pri recyklovanom finančnom systéme taktiež rieši známy ekonomický problém nulového úrokového ohraničenia.
Keď sa ekonomika prehrieva a existujú inflačné tlaky, centrálne banky zvyšujú úrokové miery, čo vedie ( mimo iné) k vyšším hypotekárnym splátkam, ktoré spôsobujú pokles agregátneho dopytu. Prístup firiem ku kapitálu je sťažený a to vedie k vyšším úsporám a menšej spotrebe čo stabilizuje ekonomiku a znižuje infláciu.
Táto časť monetárnej politiky je vyskúšaná, časom overená a funguje dobre. Ak spotrebitelia stále utrácajú priveľa, centrálna banka môže vždy zvýšiť úrokové sadzby o niečo viac.
Ale čo ak je situácia obrátená a problém spočíva v príliš vysokých úsporách a nedostatočnej spotrebe ? Prirodzene, odpoveď je v obrátenej politike, čo znamená že CB znižuje úrokové sadzby čo podporuje dopyt a výsledná vyššia spotreba vedie k vyššiemu HDP, zamestnanosti,...
Možnosti znižovať úrokové sadzby v konvenčnom finančnom systéme sú dosť limitované. Centrálna banka v súčasnosti môže znížiť sadzbu na minimum 0%. Ak táto sadzba nie je dostatočná na nárast spotreby a úspory sú stále vyššie ako spotreba, vedie to k hromadeniu úspor, ktoré odsáva peniaze z ekonomiky a spôsobuje nezamestnanosť. Bez plne digitálneho finančného systému, CB nemôže ísť pod 0, teda zaviesť záporné úrokové sadzby. Ak by sa o to pokúsila, spôsobilo by to „útok na banky“, kedy by sa ľudia pokúšali vyhnúť sa takémuto zdaneniu výberom hotovosti.
Toto výrazne znižuje flexibilitu CB, keďže tento dôležitý šíp v tulci možných politík jednoducho chýba. Bez možnosti zaviesť negatívne úrokové sadzby neexistuje žiadna jednoduchá cesta, ako tento problém nulového úrokového obmedzenia prekonať a navrátiť ekonomiku k plnému výkonu a zamestnanosti.
Jediný slabý liek ktorý môže CB vyskúšať je kvantitatívne uvoľňovanie za účelom spustenia inflácie, ktorá znehodnotí reálnu hodnotu úspor. Toto by malo rovnaký efekt ako záporná úroková miera, keďže skutočná kúpna sila úspor by časom ( s pokračujúcou infláciou) klesala.
Ale inflácia sama osebe je veľmi primitívny nástroj na zvládnutie tohto problému.
Po prvé, jej efekt ovplyvňuje každého bez rozdielu, bez ohľadu na výšku úspor a vek. Aj ľudia s normálnymi úrovňami úspor sú poškodení. Ľudia tesne pred dôchodkom sú postihnutí najviac, keďže hodnota ich penzijných fondov sa po dlhšie trvajúcej inflácii jednoducho vyparí. Toto výrazne poškodí ich budúcu kúpnu silu ako dôchodcov a dokáže znehodnotiť prínos tejto politiky.
Neflexibilnosť inflácie je jej najväčšia slabosť. Nakoniec, máme skutočne záujem o infláciu ako takú ? Môže sa vymknúť z rúk a narobiť viac škody ako ktokoľvek predpokladal.
Po druhé, spustiť starú dobrú infláciu nie je také jednoduché ako si môže niekto myslieť.
Kvantitatívne uvoľňovanie kúpou aktív priamo neposiľňuje agregátny dopyt. Prenosný mechanizmus, v ktorý dúfa centrálna banka je vskutku veľmi slabý:
1. Ľudia, ktorí predajú vládne dlhopisy kúpia spotrebný tovar a tak zvýšia dopyt.
Nuž, kúpili tieto dlhopisy práve preto, že už nemali pre svoje peniaze žiadne iné uplatnenie, takže očakávanie, že teraz utratia hotovosť sa nemusí naplniť.
2. Investori, ktorí predajú dlhopisy investujú v skutočnej ekonomike a tak vytvoria pracovné miesta a ďalší dopyt.
Problém je, že ľudia investujúci do vládnych dlhopisov nie sú práve podnikateľské typy. Ak neboli ochotní investovaťdo reálnej ekonomiky v dobrých časoch, je nepravdepodobné že tak urobia teraz, počas recesie.
3.Špekulanti vymenia dlhopisy za akcie, spôsobia tým nárast ich ceny a vytvoria efekt rastu bohatstva, ktorý podporí spotrebu.
Toto sa vskutku deje, ale výsledok je dosť nevýrazný. Nie každý má svoj majetok v akciách a nízke výnosy zasa poškodzujú iných investorov. Taktiež, táto politika nemôže pokračovať donekonečna. Keď KU skončí, bublina praskne a škody môžu byť vyššie ako zisky.
Kvantitatívne uvoľňovanie nie je trvalým riešením. Pri dnešnej vysokej koncentrácii vlastníctva výsledkom môže byť iba pár extra miliárd pre horné 1%, bez akéhokoľvek výrazného zvýšenia spotreby a dopytu. Peniaze z KU môžu iba neplodne prepadnúť cez kolieska ekonomického stroja bez produkcie akéhokoľvek pohybu, pristanú na tých istých účtoch ktoré sú už aj dnes preplnené. Hlavný cieľ, ktorým je zníženie úspor a zvýšenie spotreby sa nemusí naplniť.
Preto, schopnosť prekonať nulové úrokové obmedzenie je skutočne kľúčová. Prechodom na digitálnu menu, zavedením priamej kapitálovej dane ( negatívnych úrokových sadzieb) môžeme tento problém vyriešiť raz navždy.
Ak sa niekomu zdá, že termín „nulové úrokové obmedzenie“ znie príliš technicky, môže si ho jednoducho preložiť ako obyčajnú CHAMTIVOSŤ. Teraz rozumiete.Niektorí ľudia jednoducho hromadia príliš veľa peňazí a tak zastavujú ekonomiku. Už viac nedokážu utratiť a nie sú schopní (ochotní) ani investovať. Ale pokračujú v hromadení. A keďže neexistuje taká vec ako strom peňazí, z ktorého by si obyčajní ľudia a investori ochotní utrácať a investovať mohli odtrhnúť náhradu za tieto peniaze stiahnuté z obehu, ekonomika spomaľuje. Iba recykláciou takýchto umŕtvených finančných zdrojov za pomoci negatívnych úrokových sadzieb sa môže ekonomika znova rozhýbať.