19. Globalizačné problémy
Ako som už spomenul v kapitole o outsourcingu, potreba znižovať náklady vedie k tom, že určité územie sú onálepkované ako krajiny s lacnou pracovnou silou a životné štandardy tam za veľa nestoja.
Má to aj iný aspekt: krajiny presúvajúce svoju nízko produktívnu výrobu za hranice týmto pádom rušia pracovné príležitosti pre svojich domácich manuálnych pracovníkov. Časté heslo „...budeme sa zaoberať výrobou s vyššou pridanou hodnotou, výskumom“ je vskutku pochybná stratégia. Hlavným problémom takéhoto zmýšľania je to, že predpokladá že všetci ľudia danej krajiny budú schopní sa stať IT expertmi, inžiniermi, doktormi a inými hi-tech špecialistami. Takýto predpoklad však nemôže byť ďalej od pravdy.
Ľudia sú ľudia, rodia sa s rozličným talentom a inteligenciou a ich schopnosť uspieť vo svete hi-tech sa značne líši. Očakávanie, že všetci(väčšina) budú vhodní a schopní na takúto špecializáciu pripomína fašistické myšlienky tvorby perfektného človeka cez genetické inžinierstvo. Všetci vieme, kde to viedlo. A to nespomíname fakt, že takáto spoločnosť by bola značne nudná, neprispôsobivá a vysoko zraniteľná v prípade globálnej zmeny rozdelenia práce.
Takže intenzívna špecializácia na produkciu s vysokou pridanou hodnotou nie je ideálnym spôsobom organizácie ľudskej spoločnosti, nakoľko ignoruje jej viacvrstvovú prirodzenú štruktúru. Vždy budú ľudia, pre ktorých bude manuálna práca jedinou možnosťou a títo ľudia bez dostatočných možností budú trpieť vysokou nezamestnanosťou. Na druhej strane, v nízko nákladových krajinách je určite veľa vysoko inteligentných a vzdelaných ľudí, ktorí ako výsledok nastavenia ich krajiny ako nízko nákladovej trpia tým, ako ich mozgy hnijú zaživa a nemôžu sa uplatniť. Strácame obrovské množstvo inovácie a celkovej životnej spokojnosti takýmto surovým rozdelením práce naprieč celými národmi.
Ďalším aspektom globalizácie je obrovská spotreba energetických zdrojov potrebných na prepravu hotových tovarov cez celé svetadiely a oceány. Je otázne, či daný model výroby je efektívny a či nie je udržiavaný čisto na základe monopolnej sily multinárodných korporácií, ktoré ho prevádzkujú. Musíme si pamätať, že naša celá civilizácia je založená na spaľovaní fosílnych palív ako prostriedku pre dopravu. Ak nám dôjde ropa, a to sa skôr či neskôr stane, tento model skolabuje. Národy budú vlastniť vysoko špecializované výrobné kapacity, neudržateľné bez lacnej energie ktorou vládneme dnes. Niektorí hovori, že ropný zlom sa už dosiahol a súčasné ekonomické problémy sú iba jeho následkami. Bez ohľadu či je to pravda, raz to nastane. Bolo by múdre myslieť dopredu a budovať naše ekonomiky viac udržateľnejším spôsobom, berúc do úvahy že dobré časy prebytku energetických zdrojov tu nie sú naveky.