13. Medzinárodný aspekt stratégií dosahovania zisku
Dlh – je sledovanie dosahovania zisku cez rastúci štátny dlh. Chýbajúca kúpna sila je doplňovaná cez štátne transfery financované cez štátny deficit. Podnikatelia a jednotlivci financujú tento dlh zo ziskov a úspor vytvorených v predchádzajúcich obdobiach. Dlh stále rastie až dosiahne psychologickú hranicu kedy už nikto nie je ochotný ho ďalej kupovať. Výsledok je najčastejšie prechod k inflácii alebo bankrot.
Tlač peňazí – táto skupina krajín dodáva chýbajúce peniaze do ekonomiky cez monetárnu politiku centrálnej banky a výsledkom je zväčšujúce sa množstvo núl na bankovkách a ich opätovná retlač s určitým počtom vymazaných núl. Ak je inflácia stabilná ale pod kontrolou, bez prechodu do hyperinflácie tento systém môže pokračovať s periodickými škrtmi núl na bankovkách a výplatných páskach donekonečna.
Predátorstvo – táto posledná možnosť je založená na snahe dosiahnuť tržby v externom prostredí cez obchodné prebytky. Táto stratégia je v domácom prostredí veľmi akceptovaná, pretože nevytvára dlh ani infláciu ale dlhodobo vyhrávať nad svojimi susedmi znamená že tieto krajiny strácajú presne tú istú čiastku ako krajina, ktorá sledujúc túto stratégiu získava, preto termín predátori. Vytvárajú sa tak nerovnováhy, ktoré časom explodujú a prispieva k stále narastajúcemu napätiu medzi národmi a časom sa stane neudržateľnou.
Akokoľvek smiešna sa môže zdať inflácia v niektorých krajinách s periodickou výmenou bankoviek s viac alebo menej nulami, táto stratégia je dlhodobo udržateľná, bez vplyvu na iné krajiny. Inflácia je domáca záležitosť, nezabraňuje to rastu susedov. Spoločný obchod pokračuje na úrovni želanej všetkými účastníkmi, bez tlaku na získanie trvalej výhody.
To isté platí pre rast poháňaný dlhom. Pokiaľ je dlh financovaný z vnútorných zdrojov, akokoľvek kritizovaný tými, čo chcú šetriť, je to taktiež neutrálne k iným krajinám a ich vývoju. Ak vnútorní veritelia sú ochotní pokračovať v tejto ceste, môžu tak robiť donekonečna. Ak ich odhodlanie zlyhá a nasleduje krach, je to zasa iba daná krajina ktorá utrpí.
Predátorská stratégia je však niečo celkom iné. Jej úspech je nerozlučne spojený s utrpením niekoho iného. Nemôže byť používaná každým, keďže z princípu nemôže mať každý obchodný prebytok s každým. Niekto musí prehrať. Preto, nie je radno pokračovať v tejto ceste nakoľko vedie iba k stále rastúcim konfliktom a nerovnováhy, ktoré vnikajú v medzinárodnom obchode ako jej výsledok sa budú musieť tak či tak raz odstrániť. Preto vidím nasledovanie tejto stratégie ako dosť nevyspelé správanie, ktoré nemožno dávať za príklad. Národy riadiace svoje ekonomiky takouto cestou sú svojim spôsobom menej vyvinuté v morálnom slova zmysle a budú sa ešte len musieť naučiť ako žiť na svojom teritóriu v mieri, bez toho aby ekonomicky zneužívali svojich susedov. Takže úspech touto cestou nie je znamením úspechu, ale skôr zlyhania nájsť plne funkčný ekonomický model, ktorý by nepotreboval takéto barličky. Nerovnováhy v zahraničnom obchode nemôžu trvať naveky a potom budú nútení rozmýšľať o novej stratégii. Rekonciliácia môže byť ( a história nás to učí) veľmi bolestivá.
Bola Hitlerova snaha o “Životný priestor”-Lebensraum vskutku motivovaná získaním zeme ako takej?
Alebo to bol nevyhnutný dôsledok potreby nových trhov, keďže dopyt v domovine nebol dostatočný na pokrytie ponuky pre kategóriu zisku, ako hovorí moja teória ? Niekedy je skutočný pôvod nespokojnosti a nedostatku národmi nepoznaný, vidia iba jeho povrchové prejavy ako nedostatok peňazí, pôdy, zdrojov a ich vodcovia to premenia na agresívnu politiku.
Jednoduchí ľudia s tým súhlasia, nakoľko v svojom podvedomí cítia že niečo nie je v poriadku a naša primitívna povaha nikdy nie je ďaleko k násilnému chovaniu.
Čo ale bolo/je zlé je náš finančný systém,ktorý vytvára tieto pocity nedostatku a tak si žiada akciu, často na účet našich susedov.
Príkladom nezmyselnej globalizácie a vytvárania nadmerných obchodných zón je navrhovaná zóna voľného obchodu medzi USA a EU. Aký to môže mať zmysel ? Ako by z toho mohol niekto profitovať ?
Predstavte si:
Ste Američan. Ráno sa zobudíte a idete si umyť zuby. Použijete Americkú alebo Európsku zubnú pastu ?
Ak Americkú, dávate tržby a následne prácu Americkým robotníkom. Spoločnosti z EU nebudú mať z únie nič, kedže nedostanú žiadne tržby.
Vyberiete si EU značku ? V tom prípade vaše peniaze pôjdu do EU a ich spoločnosti dostanú tržby a tvorba pracovných miest bude takisto tam. Americké spoločnosti budú musieť zredukovať stavy a zaznamenajú nižšie zisky a zaplatia menej daní. Následne bude menej peňazí pre učiteľov, požiarnikov….z USA.
Akokoľvek sa rozhodnete, určite to nebude nasledovné: Neumyjete si zuby dvakrát, prvýkrát s Americkou a druhýkrát s Európskou pastou len aby ste dokázali, že táto obchodná únia prospieva obidvom krajinám.
To isté platí pre autá, domáce spotrebiče, finančné služby a podobne. To, že ponuka stúpne na dvojnásobok neznamená že aj váš dopyt, založený na vašej kúpnej sile sa takisto zdvojnásobí. Nezdvojnásobí. Ak niekto povie že ekonómie mierky prinesú redukciu ceny a spotrebiteľ z nej bude profitovať je to omyl. Platilo by to iba ak by spoločnosti plne preniesli produktivitu na svojich zákazníkov, ale ak by toto bolo ich cieľom, mohli to urobiť vo svojich krajinách, aj bez obchodnej únie. Ekonomiky mierky tam už boli, nerealizované tržby(nadprodukcia) boli dôvodom prečo potreba nových trhov. Ale pri prenose produktivity na spotrebiteľov spoločnosti nezískavajú žiadne nové zisky a to je dôvod, prečo to neurobili pri súčasnej veľkosti trhu. A aký by to malo zmysel ? Stratou časti ziskov prenesením produktivity by nezískali nič.
Preto snaha o získanie nových trhov buď cez obchodné únie alebo ináč je vždy zameraná iba na získanie prevahy nad obchodným partnerom. To je jediná cesta, ako spoločnosti môžu získať nové zisky. Kúpna sila zostáva tá istá, takže je to spotrebiteľ ktorý rozhodne kto vyhrá a kto prehrá. Ale nikdy to nie sú obe strany, je to skutočná hra s nulovým výsledkom.
Možné výsledky z medzinárodného obchodu ( z pohľadu krajiny, snažiacej sa získať nové trhy) môžu byť nasledovné:
Všeobecne pozitívne vnímaný výsledok rozširovania obchodných zón je založený na mýte obojstranného prospechu. V skutočnosti, prospech je iba krátkodobý.
V dlhodobom horizonte nepredstavuje žiadne dodatočné agregátne zisky a navyše jednej zo strán prináša iba nezamestnanosť. Ekonomiky mierky fungujú iba na úrovni lokálnej ekonomiky, pri cezhraničnom obchode sú negované nezamestnanosťou a obchodnými deficitmi.