17. Metódy dotovania produktivity namiesto outsourcingu

Keďže ekonomický systém neposkytuje dostatok kúpnej sily na realizovanie všetkých plánovaných tržieb, spoločnosti majú silný sklon znižovať mzdy aby dosiahli zisk. Robia to neuvedomujúc si, že mzdy jedných sú tržbami druhých. Nie sú schopné vidieť celý obraz. Má to ale dosť negatívny dvojitý dopad na spoločnosť:

a)      Spoločnosti postupne znižujú mzdy až na úroveň, pri ktorej domáci zamestnanci už odmietajú pracovať. Ak by akceptovali takú nízku mzdu, stali by sa žobrákmi vo svojej vlastnej krajine a nemohli by si dovoliť výdavky na bežné tovary a služby, na ktoré boli zvyknutí a ktoré sú bežne konzumované ľuďmi s priemernou mzdou.

Preto takáto krajina, za účelom nahradenia chýbajúcej pracovnej sily (ktorá medzičasom emigrovala, alebo je nezamestnaná) akceptuje prisťahovalcov z oveľa chudobnejších krajín, ktorí si nie sú plne vedomí, že ak prijmú túto, na prvý pohľad lákavú ponuku zaväzujú sa k životu v relatívnej chudobe a stálemu statusu občana druhej kategórie. Keďže pochádzajú z oveľa horších podmienok, sú šťastní z možnosti pracovať v civilizovanej krajine za „fantastickú mzdu“ a prvá generácia je spočiatku spokojná. Tento proces nazývam interným outsourcingom.

Ale po určitom čase si začnú uvedomovať že sú v skutočnosti naozaj iba druhoradými občanmi ( v ekonomickom zmysle) pre ktorých je väčšina bežných spotrebiteľských pôžitkov nedostupná, pretože si ich nemôžu dovoliť. Začína sa v nich budovať nenávisť, pochádzajúca z vylúčenia a diskriminácie.

Druhá generácia je už pevne presvedčená že ich osud nie je fér a obviňujú spoločnosť, ktorá z nich spravila moderných otrokov, pracujúcich za mzdu, ktorá postačuje iba na základné prežitie. Tieto slabo integrované skupiny nemajú žiadne emocionálne putá k svojej krajine, jej kultúre a zákonom. Ich situácia sa nezlepšuje, keďže pre svoj pôvod vždy môžu dostať iba tie najpodradnejšie práce, ktoré domáci odmietajú. Nuž, to bol dôvod, prečo ich( a ich rodičov) daná krajina prijala na prvom mieste ( bez ohľadu na politické vyhlásenia o kultúrnej diverzite, rovnosti a nediskriminácii).

Ich počet rastie a ich odlúčenie zostáva. V krajine sa začína budovať niečo ako piata kolóna, často páchajúca zločiny, vandalizmus a postupne rastie viac a viac cez demografický rast.

Toto nie je popis rasizmu, iba opis dejov ktoré sa dejú pre potreby spoločností(podnikateľov)
 dosahovať zisk a ktoré sa zúfalo snažia získať čo najlacnejšiu pracovnú silu. Tieto príbehy sú stále tie isté, či išlo o Rímsku ríšu, ktorá mala problémy s financovaním svojich légií a tak do nich zahrňovala čoraz viac cudzincov, až ich nakoniec pohltili alebo USA so svojim príbehom dovozu čiernych otrokov alebo štáty Európy ako Nemecko, Francúzsko, ktoré používajú lacnú pracovnú silu Turkov a Severoafričanov.

Princíp je stále ten istý:  existuje potreba získať tak lacnú pracovnú silu, ktorá by štandardne v spoločnosti nemohla existovať vzhľadom na bežné ceny a mzdy.

Zároveň  je tu silný tlak na mzdy v celej krajine, ktorý spôsobuje z dlhodobého hľadiska pokles životných štandardov pre celú spoločnosť.

b)      Keďže existencia takýchto druhoradých občanov v štáte prináša určité negatíva, existuje aj druhá forma outsourcingu, klasický vonkajší outsourcing. Keďže otroci na našom vlastnom dvore nie sú politicky prijateľní, prečo ich nemať niekde inde, kde nie sú tak viditeľní.

A tak sú tisíce „podradných“ zamestnaní presúvané do Číny, Indie, Bangladéša a iných krajín tretieho sveta, kde státisíce novodobých(nízkoplatených) otrokov sú nútené pracovať v robotárňach pokiaľ neumrú alebo nespáchajú samovraždu ako sa to deje napríklad vo Foxconne.

Žijeme v 21. storočí, naši politickí vodcovia sa hrdo hlásia ku kresťanskému dedičstvu a viere.

Môže to byť neuveriteľné ale toto všetko je tiež priamym dôsledkom nesprávne nastaveného finančného systému, ktorý manévruje ľudí do tejto strašnej situácie pre potrebu zisku a z nej pochádzajúceho nedostatku kúpnej sily. Táto nedostatočná kúpna sila núti zamestnávateľov znižovať mzdy a nakoniec outsourcovať, keďže ich plánované zisky sa nedarí dosiahnuť a iba sa zmenšujú. Oni to považujú za problém vysokých miezd a aplikujú korešpondujúce stratégie. Ale veľmi sa mýlia, tieto stratégie ich zisky v dlhodobom horizonte iba znížia keďže skutočným dôvodom je samotná existencia zisku(úspor) ako takého, ktorý spôsobuje, že dopyt je stále pod úrovňou ponuky.

Ak je určitá produkcia intenzívna na prácu, je pravdepodobné že sa stane terčom outsourcingu. Od Antických čias bolo zvykom nahrádzať platenú prácu slobodných občanov lacnou otrockou prácou, iba za cenu potravy. Vo filmovej sérii Rím, Lucius Vorenus sa pýta, prečo by mala nastať nejaká zmena: „Pretože Rímsky ľud trpí, otroci zobrali všetku prácu, Patricijovia zabrali všetku zem a ulice sú plné bezdomovcov a hladujúcich.“, odpovedá mladý Oktavián.
Takže nič nového pod slnkom.

Pozrime sa na to teraz z ekonomickej stránky: je možné vyriešiť problém výroby, náročnej na ľudskú prácu iným spôsobom ako outsourcovaním pri zachovaní štandardných cien ?

Ak by to bolo možné, tlak na outsourcovanie by prestal, spoločnosti a politici by si nerobili problémy s tým spojené ak by bolo možné dosiahnuť rovnakú úroveň ziskov iba s domácimi pracovníkmi.

Riešením je samozrejme dotovanie takejto výroby. Je všeobecne známe, ktoré výrobné odvetvia sú náročné na prácu (odevný, elektronický...) a tak je možné stanoviť určitý koeficient pre každý priemysel. Jediná otázka je skade zobrať peniaze na dotácie.

Klasická cesta, pri ktorej štát financuje svoje dane z daní nie je vhodná, keďže spoločnosti nepoberajúce dotácie by mali výhrady že ich peniaze sú používané pre iné spoločnosti. Taktiež, ďalšie zvyšovanie daní by viedlo k odčerpávaniu peňazí z ekonomiky niekde inde.
Financovanie na dlh nie je dlhodobo udržateľné, najmä nie pri takejto opakujúcej sa potrebe. Výsledný dlh by veľmi rýchlo dosiahol astronomickú výšku a zničil celú ekonomiku. Keďže tieto bežné, zatiaľ dostupné riešenia nie sú dlhodobo udržateľné, uplatňuje sa outsourcing ako jediné východisko.

Jediným udržateľným spôsobom je monetárna politika v spojení s periodickým zdaňovaním ziskov a úspor.

Ako to funguje ?

Ak štát poskytuje určitú dotáciu ku štandardnej cene práce, výsledné ceny výrobkov sú nižšie ako bez dotácie. Je to jednoduchý a efektívny spôsob, väčšina štátov používa dotácie v poľnohospodárstve za účelom zníženia cien pre konečných spotrebiteľov, pre ktorých by tieto inak predstavovali príliš veľkú záťaž pre ich peňaženku  a tak odčerpávali príliš veľa zdrojov z iných častí ekonomiky. Ak by spotrebitelia utrácali 50% svojho príjmu na potraviny, bolo by veľmi málo miesta na rozvoj iných oblastí podnikania.

Ale dotácie si žiadajú väčší objem peňazí v ekonomike ako keby neexistovali. Klasické poľnohospodárske dotácie sú financované z daní a ich objem je už rokmi zakomponovaný do peňažnej masy. Táto metóda nie je vhodná vo väčšom rozsahu na dotovanie celých častí priemyslu.

Použitím monetárnej politiky a následným zdaňovaním kapitálu a úspor získavame štandardný a vysoko flexibilný nástroj, použiteľný vo všetkých situáciách.

V prvom kroku centrálna banka poskytne peniaze vláde na financovanie dotácií. Je nevyhnutná podmienka, pretože ak by išlo iba o pôžičku, nedošlo by k trvalému navýšeniu peňazí v obehu, ktoré je potrebné na udržateľnosť tohto systému.  Počas splácania úveru by dochádzalo ku kontrakcii v iných oblastiach ekonomiky spôsobenej dodatočnými daňami potrebnými na generovanie financií na tieto splátky.

Tieto peniaze vláda rozdelí medzi podniky podľa dohodnutého kľúča v závislosti od pracovnej náročnosti a produktivity. Takto získame zasa štandardnú úroveň miezd inak nedosiahnuteľnú a taktiež štandardné prijateľné ceny. Pretože máme štandardné(dotované) mzdy, je o nich záujem a nie je nutnosť outsourcovať. Nie je žiadna nezamestnanosť vyplývajúca za outsourcingu a nevznikajú žiadne skupiny druhoradých občanov, ktorí sa nepodieľajú na spoločenskom blahobyte.

Keďže zamestnanci majú dostatočné mzdy, môžu utrácať v širšej ekonomike a tak generovať jej rozvoj. Tu treba poznamenať že dotácie do určitého odvetvia nemajú žiadny dopad na infláciu vzhľadom na ich poskytovanie. Fakt, že určité odvetvia budú dotované znamená iba to, že ich zamestnanci budú mať štandardnú kúpnu silu. Či nastane inflácia v iných odvetviach, ktoré získajú tržby pochádzajúce z dotovaných platov závisí výhradne od elasticity ponuky v nedotovaných odvetviach. Ak tieto budú schopné poskytnúť zvýšené množstvo tovarov a služieb tak ako bude potrebné na uspokojenie existujúceho dopytu ako aj nového, pochádzajúceho z dotovaných miezd za štandardné ceny, tak nebude žiadna inflácia. Ak niektoré nebudú schopné tento dopyt naplniť, tak tam ceny stúpnu.

Nevidím to ako všeobecný problém. Nárast cien ak nejaký bude poskytne priemyslu dôležitú informáciu že tu je zvýšený dopyt a ponuka sa mu časom prispôsobí. Ďalším argumentom na zmiernenie strachu z inflácie je fakt, že na začiatku boli tieto teraz outsourcované odvetvia naplnené miestnymi zamestnancami so štandardnými platmi, ktorých dopyt bol v plnej miere zohľadnený v kapacite týchto ďalších priemyselných odvetviach. Po outsourcovaní sa ich kúpna sila zmenšila a tieto odvetvia utrpeli straty, ich tržby klesli. Ale ich produkčná kapacita zostala nezmenená (respektíve je ju možné znova obnoviť v relatívne krátkom čase) a tak po oživení kúpnej sily po zavedení subvencií a spätnom outsourcingu môžeme očakávať rýchlu a bezinflačnú reindustrializáciu.

Považujem to za správnejšie, ak stúpajúce ceny sú dôsledkom rovnakej štandardnej úrovne miezd a z nich pochádzajúceho dopytu, pričom ponuka sa postupne prispôsobuje ako mať (možno?) trocha nižšie ceny za cenu existencie stále rastúcej skupiny druhoradých občanov a nedostatočný vývoj priemyslu, ktorý by pri štandardných mzdách dostával jasné signály že tu je značný neuspokojený dopyt.

Toto sú filozofické otázky:

  • Chceme mať v našej spoločnosti chudobných ľudí, napriek ich poctivej a potrebnej práci ?
  • Chceme aby naša spoločnosť mohla existovať iba za cenu existencie otrockej práce z robotárňach umiestnených v ďalekých, ďalekých krajinách ?
  • Chceme aby sa cena práce stále zmenšovala a nezamestnanosť rástla ?

Pretože to, že už prebehlo určité outsourcovanie v určitých oblastiach priemyslu nie je koniec. Tlak na mzdy pre dosahovanie zisku bude pokračovať a znižovanie miezd pochádzajúce z outsourcingu bude naďalej znižovať zostávajúcu kúpnu silu. Toto povedie k deflačnej špirále, v ktorej viac a viac profesií padne za obeť outsourcingu a pád kúpnej sily zasa bude spôsobovať stále klesajúci zisk, a stále dokola.