17.1. Primárna a dotovaná produktivita
Bez transferov a dotácií je kúpna sila jednotlivca určená produktivitou jeho práce, presnejšie tým, ako je jeho zamestnávateľ ochotný túto produktivitu zaplatiť v porovnaní so ziskovou maržou.
Toto je individuálna Primárna produktivita.
Čo to znamená a ako sa určuje ?
Predstavte is šičku v odevnej továrni vyrábajúcu tričká. Vzhľadom na svoj výkon zarába, povedzme 200$ mesačne. Jej mzda závisí od množstva peňazí, ktoré sú zákazníci ochotní zaplatiť ( povedzme 10$) a plánovaného zisku spoločnosti. Nemôže byť zaplatená viac, nakoľko pri 400$ / mesačne by tričko stálo 20$ a spoločnosť by v konkurenčnom boji nedokázala predať ani jeden kus. Ak by sme my, zákazníci boli ochotní zaplatiť 30$, potom by jej mzda mohla ísť na 3 x 200 = 600$ a zarábala by tri krát viac.
Takže jej mzda je viac menej určená naším pohľadom na ceny aké sme ochotní akceptovať a existujúcej ponuky firiem ponúkajúcich tieto produkty.
Keďže vnímame tričko ako základný produkt, nie sme ochotní akceptovať vyššie ceny ( alebo, ak by takéto ceny existovali noví konkurenti by využili jednoduchosť výrobného procesu a začali vyrábať lacnejšie a tým vymazali cenový rozdiel.)
Ako výsledok týchto trhových obmedzení, šička, ktorá vykonáva potrebnú a užitočnú prácu je odsúdená na život v chudobe. Jej mzda bude vždy nízka a ako dôsledok aj jej kúpna sila bude logicky tiež veľmi nízka. A toto platí pre veľa profesií: pestovatelia zeleniny nie sú schopní zarábať viac, ako sme ochotní zaplatiť za mrkvu a šalát, kaderníčky nemôžu zarábať viac ako sme ochotní platiť za účes a tak ďalej.
Čím viac vnímame daný produkt ako základnú nevyhnutnosť, tým viac za neho chceme platiť čo najmenej a tak je tlak na ceny silnejší. Toto vedie k paradoxu, kedy ľudia poskytujúci tie najpotrebnejšie produkty a služby sú najchudobnejší.
Ale to nie je ich chyba: my ich prácu potrebujeme !
Nespáchali žiaden zločin, neurobili žiadnu chybu tým že nezískali vyššie vzdelanie. ( ak by aj každý získal titul PhD aj tak by v svojej profesii zostali na nízkych platoch. Keďže spoločnosť sa bez ich práce nezaobíde, mali by sme šičky, zeleninárov s titulmi a rovnako nízkymi mzdami).
Nemôžeme prežiť bez ich produktov a služieb, ale musíme, vzhľadom na peňažné tlaky vždy vyhľadávať najlacnejšiu možnosť a tak ich vháňať do chudoby, určenej ich primárnou produktivitou, objemom potrebnej ľudskej práce a nášho vnímania cien aké by mali byť ( Alebo, aké ich chceme mať. Ak by sme boli ochotní platiť 10$ za bochník chleba, pekári by boli bohatí, ale chceme toľko platiť ?)
Fakt, že ich primárna produktivita je nízka má taktiež vplyv na to, koľko tovarov a služieb s vyššou produktivitou sa v spoločnosti môže predať.
Ak šička zarába iba 200$ / mesačne, nemôže si dovoliť auto, ktorých je výrobca schopný vyrobiť státisíce mesačne a jeho produkčná kapacita nemá nič spoločné s tou, ktorou disponuje šička. Nemôže si dovoliť ísť do kúpeľov, ktoré majú nevyužitú kapacitu a sú dychtivé po nových klientoch. Nemôže si užívať veľa z radostí života ktoré spoločnosť poskytuje čisto preto, lebo jej mzda je nízka, hoci tieto ostatné firmy, produkujúce tieto tovary a služby sú plne schopné uspokojiť dodatočný dopyt, keďže ich produkčná kapacita je určená úplne inými faktormi.
Produkčná kapacita rozličných priemyslov je na sebe nezávislá a má veľmi málo spoločného s primárnou produktivitou jednotlivých odvetví, definovanou naším vnímaním cien.
Ich skutočný objem produkcie ( a teda aj zisk) je ale touto primárnou produktivitou, a z nej plynúcou kúpnou silou silne ovplyvnený.
Takže pre všetky ostatné firmy znamenajú nízke mzdy v odvetviach s nízkou primárnou produktivitou zníženie dostupnej kúpnej sily pochádzajúcej od týchto nízko platených ( zamestnancov = zákazníkov), čo spôsobuje pokles ich tržieb a ziskov na úroveň určenú súhrnnou primárnou produktivitou týchto spoločností, hoci v skutočnosti medzi nimi nie je žiadna priama závislosť.
Sociálne dopady sú ešte vážnejšie: ľudia, ktorí poctivo pracujú sú absolútne zbytočne chudobní, často si nemôžu dovoliť ani bežné tovary a služby, ktoré je spoločnosť schopná vyrobiť pre všetkých, nezávisle na profesii.
Je tu taktiež silné a zavádzajúce vnímanie, že poctivá práca sa nevypláca a prosperovať môžu iba špekulanti. Dôsledky takýchto prevládajúcich názorov na spoločnosť sú devastujúce.
Preto, prichádza koncept Dotovanej produktivity.
Dotovaná produktivita pozostáva z primárnej produktivity + dotácie !
Prináša to zmenu, ktorá odstraňuje obmedzenia primárnej produktivity, inak neprekonateľné.
Nemôžete zvýšiť kúpnu silu pochádzajúcu z primárnej produktivity jednoduchým zvýšením miezd
( ako výsledok práce odborov, alebo administratívne zvýšenie minimálnej mzdy)
Ak by mzdy šli nahor ako výsledok horeuvedeného, znamenalo by to iba nárast cien produktov generovaných týmito priemyslami a každé takéto zvýšenie by bolo premietnuté do koncovej ceny.
Následne, ostatní zamestnanci vidiaci nárast cien potrebných tovarov by požadovali podobné zvýšenie od svojich zamestnávateľov. Po tom, čo by ho dostali by bol konečný výsledok čistá inflácia a zamestnanci z odvetví z nižšou produktivitou by nezískali žiadny nárast v svojej kúpnej sile a ani nárast životného štandardu.
Jediná cesta vpred sú dotácie, keďže tieto nezvyšujú ceny. S dotáciami je cenová hladina zachovaná, takže nárast nominálnych miezd má skutočný dopad na vyššiu kúpnu silu týchto odvetví s pôvodne nižšou primárnou produktivitou.
Nasleduje nárast ich kúpnej sily a ostatné odvetvia rastú tiež. Výsledkom je transformácia štandardného princípu rebríka, kedy chudobní musia zostať chudobnými:
na viac sociálny model „Zipsu“:
Takže zhrnutie:
Ak spoločnosť A dokáže generovať pre svojich zamestnancov, vzhľadom na svoju (ich) produktivitu mzdy na úrovni X, to neznamená že spoločnosť B, ktorá je závislá na týchto mzdách ako zdroji svojich tržieb nie je schopná fyzicky vyrobiť tovar a služby v hodnote Y, kde Y > X. Spoločnosť B je takto limitovaná vo svojej produkcii na tržby, rovnajúce sa X, pričom jej skutočná produkčná kapacita môže byť oveľa vyššia.
Tieto limity vedú k nižšej produkcii ako potenciálna a nižšej zamestnanosti, tržbám, ziskom a daniam. Výsledné ceny produkcie B by takisto mohli byť oveľa nižšie vzhľadom na vyššiu výrobu generovanú dotovanými mzdami (ktoré sa premenia na tržby) oproti štandardnému objemu tržieb, pochádzajúcemu zo štandardných (nedotovaných) miezd založených na základnej produktivite spoločnosti A.
Dotovanie kúpnej sily sa prenáša celým ekonomickým spektrom. Bez transferov, určité tovary a služby sú nedostupné pre celé skupiny občanov. Na druhej strane, celé priemyselné odvetvia trpia, ak dostupná kúpna sila je pod ich potenciálnou produkčnou kapacitou.
