16. Periodické zdaňovanie akumulovaného kapitálu
Jeden aj druhý spôsob rastu, či už na dlh alebo cez monetárnu expanziu si skôr či neskôr vyžaduje korekčné opatrenia, a to buď bolestné šetrenie, alebo inflácia, v kritickom prípade aj celková menová reforma.
Tieto korekčné opatrenia sú každé mimoriadne škodlivé pre ďalší ekonomický rozvoj, pretože spôsobujú chaos a utrpenie miliónov ľudí a to čisto preto, lebo zberatelia cítia potrebu realizovať svoju vášeň, alebo sa jedná o prirodzenú potrebu zabezpečiť sa na horšie časy.
Na to, aby nebolo nutné pristupovať k tak drastickým opatreniam, je vhodné zaviesť nový druh dane, ktorá bude postupne zdaňovať samotný kapitál(zisk, úspory) na účtoch v bankách.
Diagram vysvetľuje existujúci problém. V súčasnosti štát financuje svoje transfery cez dlh, financovaný zo ziskov a úspor ľudí,
Štandardné dane (DPH, daň z tržieb,daň z príjmov, daň zo ziskov, kapitálová daň) nikdy nebudú schopné poskytnúť dostatok zdrojov pretože to by museli byť na úrovni 100% a to nie je možné ani žiadúce. Ale bez týchto transferov by ekonomike chýbala kúpna sila na udržateľnú tvorbu zisku. Keď sa dostaneme do pozície že začneme splácať dlh alebo dosiahne astronomickú čiastku, ktorú už nikto nie je ochotný financovať prichádza finančný krach. Riešením je odstránenie tej vetvy, ktorá produkuje špirálu dlhu a namiesto nej zaviesť novú vetvu, ktorá priamo zdaňuje nadmerné úspory a zisky na bankových účtoch.
Uvedomenie si, že akumulované zisky a úspory sú iba iluzórne a predstavujú iba jednu stránku mince, ktorej druhá stránka je popísaná dlhom a infláciou je však mimoriadne ťažké a jednorazové prebudenie by s určitosťou vyvolalo silný sociálny otras. Preto je potrebné namiesto šoku zaviesť nový, postupný korekčný mechanizmus, ktorý by zamedzoval potrebe stále doplňovať obeživo cez neudržateľné systémy dlhu a tlače peňazí.
Týmto novým korekčným mechanizmov by mala byť periodická daň priamo z vkladov z bánk, podľa ich výšky.
Samozrejme, nebola by na úrovni 100% z usporených peňazí alebo zisku. Toto by sa nedalo realizovať hlavne z psychologických dôvodov a nebolo by to ani správne. Je OK a užitočné, ak ľudia a firmy majú určitú rezervu. Problém je iba ak táto rezerva neprimerane narastá.
Preto by bolo potrebné stanoviť určitú hranicu, tak pre firmy ako aj pre jednotlivcov a po jej prekročení prebytok zdaňovať.
Bez tejto hranice sa úspory zväčšujú donekonečna a spôsobujú, podľa metódy financovania vznik astronomického dlhu (ľavá vetva, ktorú sa snažíme odstrániť) alebo cez monetárnu politiku stále nové a nové monetárne uvoľňovanie s potenciálom stále rastúcej inflácie.
Jej nastavenie bude vždy mimoriadne politicky zložité, ale v demokracii pri celospoločenskej dohode prinesie ohromné výhody vo forme stability finančného systému po generácie. Kľúčové je stanoviť také hranice, ktoré by boli dostatočne vysoké aby ich jednotlivci a spoločnosti vnímali ako minimalistické, ako niečo čo neobmedzuje ich slobodu nakladať s ich ťažko zarobenými peniazmi podľa uváženia. Je dôležité, aby spotrebitelia mali určitú dostatočnú zásobu peňazí, ktorá podporuje ich dôveru utrácať a investovať bez obavy o bezpečnosť týchto rezerv.
To je jasne viditeľné pri recesii, kedy spotrebitelia začnú šetriť na ochranu pred neistými časmi, nezamestnanosťou a výsledok je že recesia sa ešte prehĺbi. Takisto, ešte dlho po tom čo momentálne nezamestnaní ľudia získajú prácu potrvá kým sa ich spotrebiteľské návyky vrátia na úroveň spred krízy a to práve preto, že doplňujú svoje zásoby v bankách. A pre svoju nedávnu skúsenosť, majú pravdu robiť presne to čo robia. Takže koniec recesie sa predĺži do času, kým tieto rezervy nedosiahnu želanú psychologickú úroveň.
Druhou hranicou je taka úroveň úspor kedy spotrebitelia, zamestnanci sa cítia tak bohatí že prestávajú pracovať a plánujú prežiť zvyšok svojho života z bohatstva financovaného ich fantastickým bankovým účtom. Ale to je veľká chyba. Peniaze nikdy negarantujú žiadne bohatstvo na makroekonomickej úrovni. Je jasné, že zopár jedincov môže existovať z takéhoto osobného finančného pokladu ale ak by všetci členovia spoločnosti nejakým zázrakom vyhrali milióny (každý), namiesto očakávaného bohatstva a šťastia by nasledovalo skôr niečo, pripomínajúce koniec sveta. Čašníčka v reštaurácii by čakala, kým ju obslúži niekto iný. Jej kolegovia by rozmýšľali podobne a očakávali márne pri prázdnych stoloch. Kuchár by prestal variť, mysliac si že teraz by to mal prebrať niekto druhý. Ale v podstate by sa ani nedostal do práce, lebo všetci taxikári by čakali na taxíky riadené niekým iným (kto nevyhral) a pumpár by zatvoril pumpu pretože čerpať benzín by bolo pod úroveň nového milionára.
Preto, akokoľvek hrozne to vyzerá, je nutné udržiavať spoločnosť v takej chudobe aby väčšina bola nútená pracovať. Bez práce nie sú koláče a naša spoločnosť funguje iba preto, lebo ľudia pracujú. Peniaze sú ničím, nikdy nič nevyprodukujú a nikomu neposlúžia. Je to iba prostriedok výmeny a nástroj na motiváciu ľudí.
Takže finálna hranica musí byť podstatne nižšia, ako by si želala väčšina ľudí a to práve pre tento jednoduchý dôvod, že po jej prekročení by spoločnosť skolabovala pre nedostatok dostupnej pracovnej sily.
To ale neznamená že doplňovanie kúpnej sily cez transfery a subvencie nie je prospešné aj keď časť týchto zdrojov by sa použila priamo iba ako úspory. Rýchlejším doplnením úspor na želanú psychologickú úroveň môžme posilniť spotrebiteľskú dôveru a zvýšiť realizujúcu sa kúpnu silu. Ušetrí to čas potrebný na prekonanie recesie a spoločnosť sa dostane na vyššie obrátky.
Jedným z možných spôsobov by bolo stanoviť stále úspory vo výške určitého násobku zdanených príjmov, napr. 3 násobok ročného príjmu. Po prekročení tejto hranice by dodatočné úspory ( zo zisku, mzdy…) mohli byť spotrebované počas určitého obdobia (napr. 1rok) bez obmedzenia. Ak by ich vlastník nezvládol utratiť počas tohto obdobia, bol by zvyšok periodicky zdaňovaný ( mesačne, štvrťročne) v plnej výške, tak aby zostatok na účte stále predstavoval minimálne daný 3 násobok priznaného daňového príjmu.
Znie to ako radikálna metóda, avšak pri rozumne a dostatočne vysoko nastavených hraničných hodnotách by poskytovala alternatívu k neudržateľnému rastu dlhu alebo inflácii.
Zároveň by už samotná existencia takejto dane viedla k skutočnému pochopeniu finančného systému všetkými jeho účastníkmi. Pochopili by ako sa tvorí zisk, aké sú nevyhnutné podmienky na jeho každoročné dosahovanie a čo je jeho druhou stránkou.
Je oveľa lepšie a férovejšie zdaňovať nehybný a nefunkčný kapitál, ako začať škrtiť celú ekonomiku alebo znehodnotiť úspory všetkých bez rozdielu ich výšky. Inflácia spôsobí ochudobnenie všetkých ľudí, bez ohľadu aké bolo ich spotrebiteľské správanie. Aj tí, čo väčšinu utrácali a tak pomáhali točiť kolesom ekonomiky budú infláciou mimoriadne poškodení. To isté platí pri recesii spôsobenej cez Šetrenie. Aj firmy, ktoré platili svojim zamestnancom štedré platy a investovali svoje zisky do výskumu a vývoja budú rovnako poškodené ako tie, ktoré iba zhromažďovali cash. Navyše, je pravdepodobné že práve tieto z krátkodobého hľadiska prežijú a budú tak prenášať takéto správanie do budúcnosti. Svet bude čoraz horší a menej investujúci do nových technológií.
Bez existencie takejto dane nie je možné zabrániť ekonomickým cyklom a inflácii.
Nevyhnutným predpokladom na jej zavedenie je existencia plne digitalizovaného a uzavretého cyklu peňazí.
Peniaze v papierovej podobe by viedli k tomu, že ľudia s nadmerným kapitálom by sa snažili takejto dani vyhnúť výberom hotovosti a jej zatajeniu, čo by viedlo až k bank runom so všetkými dôsledkami. Takisto musí byť zabezpečený iba vnútorný obeh tejto digitálnej meny, teda v rámci štátu. Inak ďalším spôsobom daňových únikov by boli transfery do zahraničia.
Iba plne digitálna mena s vnútorným obehom je vhodná pre takýto finančný systém.
Výhody sú však nesmierne: možnosť existovať bez štátneho dlhu, bez inflácie.