16.1 Ďalšie výhody zdaňovania úspor oproti zdaňovaniu zisku
Ak vláda zdaňuje zisky, v skutočnosti sťahuje finančné prostriedky od ľudí, ktorí pre nich môžu mať nejaké zmysluplné využitie. Môžu plánovať založiť nový podnik alebo ich použiť na výskum a vývoj. Môžu ich použiť na zvýšenie platom ich súčasných zamestnancov a tak pomôcť ekonomike. Ak by ich zamýšľali spotrebovať ich pre osobnú potrebu, aj to by bolo lepšie ako umelé/neefektívne vládne výdavky. Nakoniec, ľudia si zaslúžia mať odmenu za svoj podnikateľský úspech a moja teória s tým nemá žiaden problém. Utrácajte ako chcete. Ale utrácajte !
Nadmerné zdaňovanie ziskov predstavuje priamy stret so základnou ľudskou potrebou dosahovať zisky zo svojej práce a podstupovania rizika. Je to plošná redukcia prostriedkov na rast podniku a redukcia rozhodovania ako najlepšie naložiť s výsledkami hospodárenia z rúk vlastníkov čo vedie k spomaľovaniu ekonomiky.
Z tohto pohľadu je možné súhlasiť z pravicou, liberálmi, Republikánmi..
Ak horná sadzba dane narastie na mimoriadne vysoké úrovne ako 75% návrh vo Francúzsku, tak to nevyhnutne povedie k poklesu podnikateľskej aktivity a vyhýbaniu sa daniam. Spoločnosti a jednotlivci ktorých sa takéto dane budú týkať sa pravdepodobne pokúsia preniesť tieto vyššie dane na zamestnancov zvyšovaním ziskovej marže (okresávanie nákladov, rast cien) alebo celkovo opustia krajinu, čo spôsobí ekonomike presne opačný efekt ako bol zamýšľaný zvýšením daní.
Ale ekonomika potrebuje dodatočné zdroje, keďže nie všetky zisky sú spotrebované alebo reinvestované! Toto je pohľad, ktorý dáva za pravdu ľavici, socialistom, Demokratov a majú tiež plnú pravdu. Bez nejakého spôsobu ako získať späť nepoužívaný kapitál a redistribuovať ho znova medzi ľudí systém skolabuje. Ak tieto dodatočné zdroje pochádzajú z úverov alebo monetárneho uvoľňovania, má to dôsledky.
Takže máme dva úplne odlišné pohľady na zdaňovanie, oba úplne správne v svojej logike. Pravica sa sťažuje, že vysoké dane im berú zdroje potrebné na ďalší rozvoj a spotrebu, kým Ľavica argumentuje že redistribúcia je absolútne nevyhnutná. Je to zábavné, ale obe strany majú pravdu.
A toto vedie k najväčšiemu protirečeniu, ktoré spôsobuje zúrivé politické strety a boje kde obe strany politického spektra obhajujú svoju stranu čoraz viac drastickými spôsobmi a úprimne veria že ich boj je svätý a nespochybniteľný.
Ale presne tak, ako existujú podnikatelia, ktorí skutočne plánujú použiť svoje peniaze je veľa takých, ktorí ich iba zhromažďujú. Argument, že aj takto ušetrený kapitál sa vracia do reálnej ekonomiky cez úvery je neakceptovateľný. Takéto úvery zvyšujú kúpnu silu iba dočasne a s efektom splácania s úrokmi nepredstavujú žiadne udržateľné zvýšenie globálnej kúpnej sily. To, čo potrebujeme je stály tok dopytu oproti stálej ponuke. Iba tak môžeme mať ekonomiku bez recesií.
A preto namiesto zdaňovania ziskov by sme mali zdaňovať úspory.
Úspory prichádzajú po tom, čo všetci účastníci už vyčerpali svoje možnosti využitia zisku. Ak chceli investovať, tak to už urobili. Ak chceli utrácať, tak utratili. To, čo zostalo je to čo spôsobuje problémy v ekonomike a tak by malo byť zdanené. Mimochodom, takéto zdanenie sa už deje v skrytej forme.
Čo sú všetky majetkové dane, dane na autá, dedičské dane a iné, založené na vlastníctve vecí ?
Sú vskutku navrhnuté na zredukovanie ušetrených peňazí, keďže sú splatné bez ohľadu na príjem. Takže aj keď ste nezamestnaný, aj tak musíte použiť svoje úspory na ich zaplatenie. A to je zasa trochu neférové a škodlivé pre ekonomiku nakoľko plošné zdanenie bez ohľadu na príjem ťažko dopadá na bežnú spotrebu. Bolo by spravodlivejšie navrhnúť tieto dane otvorene, zamerať ich na úspory bez predstierania nejakého umelého účelu a jasne zadefinovať ich daňové pásma.
Po zavedení takýchto daní by nedochádzalo k poškodzovaniu motivácie podnikať, nakoľko všetok zisk ( po zaplatení štandardných daní, vôbec nenavrhujem zrušiť daň z príjmu) by zostal v rukách podnikateľov a tí by z ním mohli robiť, čo uznajú za vhodné. Chýbajúca kúpna sila by bola v systéme nahradzovaná cez štátne transfery financované cez monetárnu politiku a po tom, čo úroveň úspor by začala prekračovať stanovenú hranicu by nastúpila daň z vkladov a ďalšie transfery by boli financované cez túto daň a ďalšie štandardné dane. Takže objem peňazí v obehu by bol stabilný, bez kontrakcií z oddĺžovania, spôsobujúcich recesiu.
Čo ľudia urobia ako prvé počas recesie ?
Začnú šetriť. Prirodzene, ak niekto už zažil recesiu a videl osud nezamestnaných tak sa tejto stratégii nemôže vôbec čudovať. Aj keď je objem extra úspor iba málo nad zvyčajnú normu, aj tak to v globále spôsobí ekonomike obrovské problémy.
Najlepším spôsobom ako predísť prehĺbeniu recesie je podporovať spotrebu, ktorá je pod normou z psychologických dôvodov. Žiadne iné štandardné dane to nespravia. Ak vláda zdvihne dane zo zisku, tieto sa tomu pokúsia vyhnúť a presunúť bremeno na zamestnancov. Ak je vládny návrh zvýšiť dane na spotrebiteľov (DPH,daň z obratu…) tak je kúpna sila potrebná na kolobeh ekonomiky znížená priamo.
Tu prichádza daň z úspor ako reálny a absolútne vhodný inštrument ako bojovať s týmto problémom. Nadbytočné úspory sú automaticky znížené vládou a rozdistribuované spotrebiteľom, ktorí sú ochotní utrácať. Ak sa niektorí spotrebitelia rozhodnú neutrácať, uvidia ako ich dodatočný príjem pochádzajúci z miezd a vládnych transferov je iba zdaňovaný a zdaňovaný. To zlomí strach z recesie v každom. Vidieť, ako dostávate extra príjem od vlády cez transferové program a tieto peniaze sú v plnej miere po určitom čase plne zdanené, pretože ste ich neutratili by chcelo skutočného masochistu aby to nevzdal a nezačal utrácať.
Recesia by sa veľmi rýchlo skončila.
Tí, čo hromadia peniaze a vykorisťujú robotníkov by v tom po čase prestali vidieť zmysel, nakoľko by nadbytočné a nepoužité zisky boli po čase zdanené. Tí, čo sa boja utrácať by boli ľahko presvedčení, že sporiť je nezmysel z rovnakých dôvodov.