12. Metódy peňažnej reformy
Ak štát doplňuje chýbajúcu kúpnu silu cez transfery, ktoré financuje buď cez dlhy alebo cez monetárnu politiku (monetary easing) systém funguje. Funguje, ale nastávajú určité negatívne javy, ktoré ho skôr či neskôr zastavia či značne zhoršia jeho fungovanie.
a) Rast na dlh
V prípade že štát doplňuje kúpnu silu svojich obyvateľov cez rast štátneho dlhu, tento stále rastie a rastie až dosiahne určitú psychologickú hranicu pri ktorej sa určitým politikom zakrúti hlava a začnú uvažovať v zmysle: Hmm, niečo nie je v poriadku, prejedáme budúce generácie.
Ďalším faktorom ktorý pôsobí na politikov ako brzda ďalšieho zadlžovania je nárast úrokov platených na obsluhu dlhu samého. Myšlienka, ktorá sa im môže dostať do hlavy je: koľko by sme mohli urobiť len za samotné úroky ! Poďme splácať dlh a usporíme!
A to je tá najväčšia tragédia, nepochopenie čo vlastne dlh je.
Dlh neznamená prejedanie budúcich generácií, je to len nevyhnutné dopĺňanie kúpnej sily
V Súčasnosti, aby mohla vôbec ekonomika fungovať.
Ekonomika založená na zisku totižto nevyhnutne potrebuje dodatočné zdroje, aby sa plánované tržby mohli vôbec realizovať. Inak by sa realizovala iba časť vo výške vyplatených miezd, a to by znamenalo žiaden zisk.
Fakt, že dlh si žiada byť splatený je iba nepríjemnou stránkou tohto finančného inštrumentu, požadujú to veritelia, ktorí by boli značne nespokojní ak by svoje peniaze nedostali späť.
V prípade spomínaného zatočenia hlavy nastávajú v zásade 3 možnosti:
1) Krajina začne brutálne šetriť za účelom “pokusu” o zníženie zadĺženosti
Toto však má za následok iba
- Pokles štátnych výdavkov
- Pokles kúpnej sily, tržieb
- Nárast nezamestnanosti
- Pokles daní vplyvom poklesu tržieb
- Nárast štátneho deficitu
- Pomer dlhu ku HDP sa vôbec nezmení alebo ešte vplyvom recesie narastie
Tento fenomém je možné vidieť na Grécku, Španielsku, Portugalsku, Taliansku – v celej južnej Európe, ktorá sa snaží cez Šetrenie obnoviť svoju “konkurencieschopnosť”.
Nemôže sa im to podariť, iba si prehĺbia svoju recesiu. Dlh bol tým faktorom, ktorý im umožňoval rast, a teda prirodzene jeho odbúravanie ich privedie do presne opačnej pozície – hlbokej recesie.
Pri teoretickom splatení celého dlhu by bola celá krajina totálne paralyzovaná, s obrovskou nezamestnanosťou a úplne rozvráteným hospodárstvom. Postupné splácanie dlhu počas recesie vymaže všetky firmy, ich výrobky nebude mať kto kupovať. Ľudia na obchodovanie potrebujú peniaze, nemôžu medzi sebou obchodovať s korálkami, zrkadielkami či mušľami.
Po takomto splatení dlhu by aj tak jediná cesta ako naštartovať rast bola znova ho vytvoriť v rovnakej výške ako predtým. Iba tak by sa medzi ľudí znova dostali peniaze, ako nevyhnutný predpoklad rozvoja obchodu.
Prečo ho ale splácať keď v konečnom dôsledku ho bude treba znova vytvárať ?
Ak by bola možnosť ušetriť si bolesť spojenú s recesiou, ktorá môže trvať mnoho rokov a zničí celé odvetvia hospodárstva možno by ju bolo vhodné vyskúšať.
2) Preto druhým spôsobom ako poriešiť dlh je monetárne uvoľňovanie
Teda…..Inflácia !!!!
Nie, iba monetárna úprava množstva peňazí, ktoré chýbajú v ekonomike. Či nastane inflácia závisí od prevládajúceho charakteru podnikateľov. Viac o tom v kapitola Zberatelia kontra Inflátori.
Je to najspoľahlivejšia metóda a je priamo spojená s metódou rastu cez monetárnu politiku. Pointa je jednoduchá: Vláda priamo splatí časť svojho dlhu cez monetárnu politiku ( nasledujúca kapitola). Je to rovnaká metóda ako rast cez monetárnu politiku ale tu sa najprv realizuje cez dlh a ten je potom umorený novými peniazmi.
3) Plnohodnotná menová reforma – zničenie kapitálu.
Je to pomerne drastický spôsob ako sa zbaviť dlhu ale funguje rýchlo a spoľahlivo.
Tak ako si štát požičiava a akumuluje dlh, výsledkom tejto činnosti sú rozdistribuované finančné zdroje v ekonomike ktoré doplnili chýbajúcu kúpnu silu a nakoniec skončili na účtoch v bankách. Cesty ako sa tam dostali boli rôznorodé, takisto sa rôznia majitelia týchto účtov. Dnes nie je možné povedať, kto presne je finálnym adresátom týchto transferov. Môžeme však s istotou povedať že dlh štátu je ekvivalentom určitého množstva peňazí, ktoré po mnohých transakciách zasa skončili v banke.
Preto namiesto znižovania štátnych výdavkov a tým redukovaniu dodatočných zdrojov ktoré prispievajú k dopĺňaniu kúpnej sily je možné priamo zdaniť peniaze v bankách.
Ak sa to urobí jednorazovo, ide v podstate o menovú reformu, kde všetci občania prídu o časť svojich úspor na základe určitého pomerného princípu. Tento pomer sa určí ako podiel jednotlivca na celkových vkladoch v bankovom systéme v pomere k objemu dlhu, ktorý chceme splatiť.
Dá sa to nazvať aj čiastočným zničením kapitálu, pretože dochádza k vymazaniu časti bývalých ziskov(úspor).
Táto metóda je naozaj radikálna a občania ju môžu vnímať ako krádež, jej pôsobenie na psychiku už bolo otestované v histórii, keď sa použila, napr v bývalom Československu v roku 1953(síce z iných dôvodov, ale na podobnom princípe). Následky boli devastujúce, ľudia cítili veľkú krivdu, mnohí spáchali samovraždy, v ich chápaní ich vláda obrala o ich mnohokrát celoživotné úspory.
Je mimoriadne obtiažne ak nie priam nemožné vysvetliť ľuďom, že ich úspory,zisky, na ktoré oni hľadia ako na niečo trvalé a vyjadrujúce hodnotu sú v skutočnosti iba zrkadlovým obrazom dlhu spoločnosti ako takej.
Tieto odložené peniaze mohli byť odložené iba preto, lebo štát vytvoril dlh. Bez dlhu by nebola dodatočná kúpna sila, ktorá umožní kolobeh ekonomiky a nahradí úspory a nespotrebovaný zisk.
Vo svojej podstate je však menová reforma tohto typu mimoriadne férová, ak je urobená spravodlivo (pomer na celospoločenských úsporách je rovnaký ako objem zdaneného kapitálu) nakoľko postihne najviac tých, ktorí najviac kapitálu stiahli z obehu ekonomiky a tak prispeli k nevyhnutnému vzniku dlhu.
Na to aby táto reforma mohla fungovať je potrebné mať plne digitálny peňažný systém, ktorý neumožňuje platby v hotovosti. Ak by existovala mena aj v hotovostnej podobe, bolo by nevyhnutné vymeniť aj celú hotovostnú zásobu obeživa za nový typ, inak by nastal run na banky v snahe vybrať si peniaze a tak sa vyhnúť ich zdaneniu.
Síce drastická, avšak menej škodlivá ako postupné splácanie dlhu v spojení s recesiou bez nádeje na úspech.
Pri jednorazovom “zničení” kapitálu nedochádza k zdĺhavej agónii pri ktorej nastáva pokles ekonomickej aktivity, nezamestnanosť a popretŕhavanie vnútorných vzťahov v ekonomike. Ide o jednorazové škrtnutie aktív a pasív, pričom nedochádza k žiadnej zmene priebežnej kúpnej sily ( ak odhliadneme od psychologických dôsledkov). Ľudia dostávajú stále tie isté platy, ich každomesačná kúpna sila sa nemení. Firmy neprichádzajú o zákazníkov, môžu vyrábať ako predtým a tvoriť rovnaký zisk ako pred reformou. Štát si môže znovu začať požičiavať ako predtým a rast dlhu sa môže začať odznova. (zdanením vkladov štát splatí existujúce dlhy a tak sa tieto peňažné prostriedky vrátia na účty k tým, ktorí mu požičali – môžu mu požičať znova)
Ekonomická aktivita zostáva nezmenená, nenastáva recesia a dlh sa splatí v podstate z nevyužívaného kapitálu, ktorý hnije v bankách a ktorý už nie je ochotný financovať ďalšie transfery od štátu, ktoré umožňujú pokračovanie kolobehu.
b) Rast cez monetárnu politiku (tlač peňazí)
V tomto variante štát dopĺňa chýbajúcu kúpnu silu cez priamu tlač peňazí prostredníctvom centrálnej banky. Aj keď to môže znieť kacírsky, tento spôsob produkuje oveľa lepšie výsledky ako dlh.
Výsledok je rovnaký, doplnená kúpna sila umožní pokračovanie kolobehu a systém funguje, zisky sa dosahujú a ekonomika produkuje svojich milionárov, ktorí sú patrične hrdí na to, ako dosiahli svoj úspech prostredníctvom svojej snaživosti.
V tejto časti je potrebné poznamenať že tlač peňazí,ak je uplatňovaná s mierou, je rovnako inflačným faktorom ako peniaze vyrobené cez bankový multiplikátor.
Čo je tá správna miera ?
Ak zoberieme do úvahy že napr. každých 1000 $ uložených v banke a následne požičaných pri rezerve 20% vytvorí 4000 $ nových peňazí ( každá ďalšia pôžička je zmenšená o povinnú rezervu, následne sa vráti do banky ako depozit a je znova požičaný....1000/0,2 – 1000 originál depozit) tak tlač 4000 $ centrálnou bankou by vytvoril rovnaký inflačný efekt ako vo fáze expanzie cez bankový systém .
Oproti bankovému systému však nespôsobuje spätný chod kontrakcie, ktorý vzniká pri splácaní.
Kým banková expanzia v skutočnosti nezväčšuje agregátnu kúpnu silu jednotlivca počas jeho života ( čo si požičal, bude musieť aj vrátiť viď kapitola rast cez úvery) ale ju dokonca znižuje (cez vplyv úrokov), tlač peňazí ich následné rozdistribuovanie cez transfery je jej trvalým navýšením.
Preto tlač peňazí umožňuje jediný možný hospodársky rast bez negatív cyklického vývoja. Štátny dlh, ako aj osobný umožňuje hospodársky rast iba pokiaľ sa nezačne jeho splácanie. Potom nasleduje recesia, a celý rast sa zneguje.
Samozrejme, musia existovať určité limity pre nové peniaze, inak nastane situácia v štýle Zimbabve, kde hyperinflácia zničí celú ekonomiku.Tieto limity sú dané úrovňou očakávaných ziskov v ekonomike, teda objem nových peňazí by nemal byť vyšší ako objem plánovaných ziskov.
A tu sa dostávame k problému, ktorý vzniká pri tejto metóde: Po čase sa zatočí hlava tentoraz podnikateľom, ktorí si uvedomia, že čosi nie je v poriadku. Skade sa tie peniaze berú ?
Hospodárske výsledky vyzerajú výborne, ekonomika sa točí, zisky na bankových účtoch narastajú, z malých podnikateľov sa stávajú milionári, z milionárov miliardári.
Ak by sa táto otázka nevynorila, nebol by problém a systém by mohol pokračovať do nekonečna. Je to v podstate tá istá dilema ako keď štátny dlh rastie do astronomických výšok a pokiaľ sú ho občania a firmy ochotné financovať, môže jeho rast pokračovať do nekonečna.
Z hľadiska dopĺňanie kúpnej sily je výsledok v prípade stále rastúceho dlhu totožný s tlačou peňazí.
Dlh, takisto ako tlač peňazí môže pokračovať donekonečna, ako sú výslední majitelia novo rozdistribuovaných peňazí ochotní ich znova požičať štátu.
Psychika tu však začne hrať svoju úlohu a podnikatelia sa začnú pýtať, akú hodnotu majú tieto peniaze, ktoré z nich robia milionárov. V skutočnosti ich hodnota je úplne rovnaká ako pri zisku tvorenom z dlhov a to nulová.
Zisk nie je možné vytvoriť bez dlhov alebo bez dodatočnej tlače peňazí.
Tak ako sa dlhy raz musia splatiť a tým sa vymažú doposiaľ dosiahnuté zisky, tak isto sú dodatočne tlačené peniaze bezcenné, pretože predstavujú iba nekryté kúsky papiera.
Podnikatelia však intuitívne viac veria zisku, ktorý vznikol z dlhu, pretože tento predstavuje určitý záväzok štátu vrátiť požičané. Keďže tento záväzok nebol v minulosti nikdy seriózne testovaný (okrem výnimiek z krajín tretieho sveta a momentálne v Európe), nepredpokladujú hromadný pád bankového systému, ktorý by nevyhnutne nasledoval pri jeho nedodržaní a následné vymazanie aj ich ziskov v tomto systéme uložených.