3.3. Štátne pôžičky
Keďže dane nie sú dostatočné na nahradenie chýbajúcej kúpnej sily, štáty sa často uchyľujú k pôžičkám, ktoré následne využívajú ako zdroj transferov.
Spolu s daňami sa tak nahradí plná výška chýbajúcej kúpnej sily a systém vyzerá vybalancovaný. Je to však iba dočasné riešenie, pretože aj štát bude musieť raz svoje dlhy splatiť a potom dôjde k rovnakému bumerangovému efektu ako pri individuálnych pôžičkách obyvateľstva. Rozdiel je v tom, že pôžičku štátu nevníma obyvateľstvo tak kriticky ako svoju vlastnú. Nemusí ju mesačne splácať – aspoň si to myslí, v skutočnosti ju bude splácať v podobe daní, ktoré od neho štát vyberie. Keďže však štát vo väčšine prípadov nespláca istinu ale iba úroky, je to pre politikov veľmi lákavá možnosť. Keď je dlh splatný, tak sa revolvuje novým dlhom. S skutočnosti by mali štáty obrovský problém splatiť existujúce dlhy bez toho, aby im niekto znova požičal. To je vidieť na súčasnej situácii v Európe. Napriek tomu väčšina štátov permanentne zvyšuje svoj dlh.
Skade pochádzajú zdroje, ktorými je financovaný štát ?
Je to jednoduché, firmy ktoré dosiahli zisk a nevedia ako ho umiestniť ho radi poskytujú štátu.
V svojej podstate je to skoro to isté, ako keby štát vybral 100% daní. Rozdiel je v tom, že je to dobrovoľné, avšak dobrovoľnosť je iba zdanlivá. Ak by sa firmy neodhodlali k nákupu dlhu štátu priamo, zostali by ich zisky z bankách, ktoré by tieto prostriedky investovali rovnako. Ak by ani banky ani firmy neboli ochotné financovať štát, veľmi rýchlo by zistili, že to má svoje veľmi vážne následky. Rozdiel možno vidieť v Grécku, Španielsku ktorých obyvatelia už nie sú ochotní financovať štátny dlh oproti Japonsku, kde táto ochota a dôvera stále je (napriek oveľa vyššiemu pomeru dlhu k HDP)