4.3.1 Predlžovanie veku odchodu do dôchodku – najväčší ekonomický nezmysel.

V dnešnej dobe je zvykom počúvať od politikov, že z dôvodu podfinancovania dôchodkových systémov budú musieť súčasní pracujúci odložiť odchod do dôchodku na neskôr, pretože jednoducho nie sú peniaze, a na to aby si zarobili toľko, koľko potrebujú na dôstojné prežitie staroby budú musieť pracovať o niečo dlhšie. A preto pomaličky, potichúčky schvaľujú zákony, ktoré toto zavádzajú do praxe a postupne predlžujú vek odchodu do dôchodku.

Znie to logicky, jednoducho a múdro – keďže ste si ušetrili málo peňazí, budete ich musieť šetriť o niečo dlhšie.

Je to ale obrovská lož, demagógia a nezamestnanosť, ktorá postupne narastá, a to najmä v sektore mladých je toho priamym dôsledkom.

Predstavte si miniekonomiku, v ktorej existuje 1 firma vyrábajúca koláčiky. Táto firma zamestnáva 120 ľudí a jej produkcia je postačujúca na naplnenie potrieb 220 ľudí ( 120 zamestnancov, 50 detí a aj 50 dôchodcov)



Ako funguje finančný systém, ktorý toto umožňuje, nie je v tomto momente dôležité. Jednoducho, existuje prerozdeľovací mechanizmus ktorý umožní, že každý člen ekonomiky dostane svoj diel.

Postupom času dôjde  k technologickému pokroku, ktorý umožní danej firme nahradiť 20 zamestnancov strojmi, a vyrobiť namiesto 220ks  povedzme 250ks koláčikov.

Ako vyzerá situácia teraz ?

Výsledok je dosť znepokojivý:   firma síce vyrobila viac, ale v skutočnosti tento nadbytok nemá kde predať, pretože kúpna sila sa zmenšila o 20 zákazníkov, z ktorých sa stali nezamestnaní a dodatočná produkcia, ktorá vznika v dôsledku automatizácie sa vôbec nemá kde umiestniť.

Kým pred zavedením automatizácie odvádzalo do penzijného systému ( nech je akýkoľvek) 120 ľudí, teraz je to iba 100 – je logické, že dochádza k deficitu 20%.

Tento deficit v penzijnom systéme je však iba FINANČNÉHO charakteru, a súvisí výlučne iba zo spôsobom prerozdelenia finančných prostriedkov.

Reálna, ZDROJOVÁ ekonomika vyprodukovala rovnaké, dokonca ešte vyššie množstvo ako predtým a preto je možné, aby šli ľudia do dôchodku v rovnakom čase alebo ešte skôr !

To, čo je potrebné urobiť aby sa realizoval tento scenár je prekalibrovať FINANČNÚ ekonomiku tak, aby bolo prerozdelenie finančných zdrojov adekvátne novým produkčným možnostiam REÁLNEJ ekonomiky. 

Pretože v skutočnosti nie je žiaden problém, ľudia v danej spoločnosti nič nepokazili, ba práve naopak – cez technologický pokrok dosiahli vyššiu úroveň produkcie, ktorá zakladá potenciál vyššej spotreby.  Je to však iba potenciál, a na jeho pretavenie do reality je potrebná zmena finančných tokov, inak nastane vplyvom technologického pokroku celkom opačná, nelogická situácia, kedy obyvateľstvo utrpí:

Kým v pôvodnej situácii firma dostávala tržby za 220 finančných jednotiek ( 50 + 120 zamestnanci a ich deti, 50 dôchodcovia) a produkovala 220 jednotiek výroby, teraz je v situácii, kedy dostane iba 200 finančných jednotiek (50 + 100 zamestnanci, deti, 50 dôchodcovia) a produkuje 250 výrobných jednotiek – a to predstavuje stratu oproti predchádzajúcemu variantu.

To, čo logicky nasleduje je redukcia výroby, keďže sa nemá kde umiestniť:

Výsledkom nemanažovaného technologického pokroku je nárast nezamestnanosti a zistenie, že vybudované produkčné kapacity ( a teda nemalé investície) boli v skutočnosti zbytočné. Pristupuje sa k deinvestovaniu, ktoré je dokonca vyššie ako pôvodný nárast produkčnej kapacity a sprievodným javom je rastúca nezamestnanosť. Táto redukcia REÁLNEho produkčného potenciálu je skutočným ohrozením spoločnosti ako celku, pretože skutočne zredukuje množstvo tovarov, ktoré bude ekonomika schopná poskytovať v budúcnosti. Nie je to iba optický klam, ktorý vzniká nesprávnym nakalibrovaním finančného systému.

( môžeme to vidieť denno denne, či na prípade automobiliek, oceliarní a ďalších priemyselných podnikoch, ktoré hromadne prepúšťajú tisíce zamestnancov, či krachujúcich mestách, ktoré boli kedysi pýchou národa a poskytovali obydlie miliónom)

Samozrejme, takýto prístup je totálnou hlúposťou.

A predstavte si, že reakciou na takýto problém je predlžovanie fondu pracovného času prostredníctvom odďaľovania nástupu na dôchodok !  Nie dosť,  že v spoločnosti narastá nezamestnanosť, ktorá signalizuje prebytok dostupnej práce ( z dôvodu nárastu automatizácie), ale my tento fond pracovného času ešte zvýšime!

Pretože predlžovanie odchodu na dôchodok je presne toto, zvyšovanie objemu fondu pracovného času jednotlivca a teda aj celej spoločnosti.  V skutočnosti je ale náš problém presne opačný, a vyžaduje si presne opačné riešenie :  znížiť fond pracovného času, ktorý už vplyvom technologického pokroku nemusí byť taký vysoký a prerozdeliť existujúce finančné prostriedky aby každý dostal spravodlivý podiel na zvýšenej produkčnej schopnosti našej ekonomiky.

Takže zvyšovanie dôchodkového veku je hlúposť na kvadrát !!!
( a vedie k prehĺbeniu existujúcich problémov, vzďaľujúc sa od skutočného riešenia)

 

Predstavte si hypotetickú spoločnosť ďalekej budúcnosti, kde všetku prácu vykonávajú roboty. Roboty montujú v továrňach, roboty obsluhujú v reštauráciách, poskytujú služby všetkého druhu....
Ale táto produkcia nie je zadarmo. Stále existuje súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov a preto ich majitelia požadujú sa svoju produkciu peniaze.

Kto im ich dá ?  A skade ich vezme ?

Kúpna sila pochádza zo miezd, a to výlučne.  Dôchodky sú len transformované mzdy a úspory sú mzdy, ktoré sa dočasne nespotrebovali.

Keďže všetku prácu vykonávajú roboty, ktoré nepoberajú plat, obyvateľstvo ktoré nemá žiaden príjem nemá ani žiadnu kúpnu silu a nemá si za čo kúpiť ani základné potreby.

Takáto spoločnosť by okamžite skrachovala, pretože po vyčerpaní úspor, ktoré by prúdili iba jedným smerom ( ku vlastníkom robotov)  by sa už žiadna ďalšie transakcia nemohla realizovať – jednoducho by na ňu neboli peniaze, a technologická vyspelosť takéhoto sveta by sa pomerne rýchlo ukázala ako zbytočná.

Jediným spôsobom, ako by takýto svet mohol prežiť by bolo 100% zdanenie, ktoré by pravidelne odoberalo všetky tržby, ktoré by dostali vlastníci robotov a spätne ich prerozdeľovalo medzi obyvateľstvo.

100% zdanenie by bolo nevyhnutné preto, pretože pri nižšom ( napr. 90%) by obyvateľstvo dostalo z daní iba 90% zdrojov na obnovu svojej kúpnej sily, čo by znamenalo iba 90% tržieb. V ďalšom roku by to bolo iba 90% z 90%, teda 81%, a tak ďalej, teda pomerne jednoducho pochopiteľná recesia tohto pretechnizovaného sveta.

Takáto spoločnosť je však utopistická a predstavuje čistý komunizmus, čomu zodpovedá aj úroveň zdanenia. Pri danej úrovni technologického pokroku by to však bol jediný možný ekonomický systém.

 

Druhým extrémom je akási praveká spoločnosť, kde neexistujú žiadne výrobné prostriedky a preto všetci ľudia musia pracovať aby prežili ( aby reálne vyprodukovali to, čo spoločnosť potrebuje).  Keďže práca každého je životne nevyhnutná a každý musí spotrebovať rovnaké množstvo tovarov ( potravy) aby prežil, každý dostane podiel na spoločnej produkcii (mzdu=potrava) a zdanenie je 0%.  Ak by nejaké zdanenie existovalo, nedostali by určitý členovia spoločnosti svoj plný podiel a zomreli by hladom. Keďže však práca každého člena takejto spoločnosti je nevyhnutná pre prežitie celku, nijaké zdanenie neexistuje a každý spotrebuje svoju plnú mzdu (podiel) na zabezpečenie svojho prežitia.

Naša súčasná pozícia je niekde uprostred. Produkcia je čiastočne automatizovaná, a posúva sa čoraz viac doprava. Za posledných 20-30 rokov došlo k úžasnému technologickému pokroku, hlavne vplyvom komputerizácie a automatizácie vo výrobe. To znamená posun ziskov k majiteľom výrobných prostriedkov. Ak sa tento posun nekompenzuje vyšším zdanením, automaticky dochádza k poklesu tržieb a úpadku ekonomického systému do recesie, keďže kúpna sila vplyvom technologického pokroku bola zredukovaná a nedochádza k jej pravidelnému obnovovaniu na pôvodnú úroveň.

Zvyšovanie podielu kapitálu na celospoločenskom produkte ( tak významne viditeľné posledných 20-30 rokov) si nevyhnutne vyžaduje vyššie zdanenie, ktoré presunie časť ziskov ( a teda aj kúpnej sily) naspäť k zamestnancom. Inak sa zvýšená produkčná kapacita našej ekonomiky ukáže ako zbytočná a dočasné nahradenie pravidelnej kúpnej sily – miezd formou dlhov povedie nevyhnutne ku krachu. Osobné dlhy nie sú udržateľnou formou financovania agregátneho dopytu.

 

Ak teda počujete argumenty pravice, že dane boli v minulosti nižšie a teraz neúmerne narástli a preto je ich na opätovné naštartovanie rastu potrebné znižovať, môžete pochopiť prečo je tento argument nesprávny.
Tí, ktorí požadujú nižšie dane často idú v svojej argumentácii až do stredoveku, kde citujú desiatok  (10%) ako vtedajšiu výšku dane a porovnávajú ju s dnešnými 25-30%.

Samozrejme !   Tento historický nárast daňového zaťaženia je nevyhnutnou daňou za technologický pokrok, ktorý čoraz viac odbúrava potrebu ľudskej práce.  Produkcia zostáva zachovaná (rastie) ale počet ľudí, ktorí ju vykonávajú klesá.  Preto je potrebné stále vyššie a vyššie prerozdelenie, aby sa táto vyššia produkcia dostala k pôvodnému počtu členov spoločnosti.

( ak samozrejme nepožaduje pravica odstránenie určitého počtu obyvateľstva vojnou, čo by však jasne načrtlo jej agendu pre potencionálneho voliča. A to nehovorím o tom, že ani takéto barbarské riešenie by do ekonomiky neprinieslo rovnovážny stav. Načo budovať priemysel, keď jeho spotrebitelia dostanú za jeho vybudovanie iba zničenie a jeho produkčná kapacita zostane nevyužitá a absolútne zbytočná ?)

 

Ďalším argumentom, s ktorým sa môžete stretávať je tvrdenie, že technologický pokrok  a s ním vznikajúca nezamestnanosť je OK, a tí, ktorí sú proti nemu sú hlupáci a spoločnosť sa vždy s nezamestnanosťou vysporiadala a stúpla na vyššiu kvalitatívnu úroveň. Povedia vám o rozbíjaní strojov vo Veľkej Británii počas priemyselnej revolúcie a poukážu na nesporný prínos a neporovnateľne vyššiu kvalitu života dnes.

Je samozrejmé, že technologický pokrok je OK, a táto teória to nikde nespochybňuje. Technologický pokrok zvyšuje produkčnú kapacitu REÁLNEJ, zdrojovej ekonomiky ako jedinému možnému spôsobu ako poskytnúť zvýšenú spotrebu obyvateľstvu.

Ale títo kritici nikdy vám nepovedia, AKO sa spoločnosť s týmto problémom vysporiadala !!!

Pred priemyselnou revolúciou ľudia pracovali 10-12 hodín denne, 6 dní v týždni, bežná bola detská práca a o dovolenke nikto z bežných zamestnancov ani nechyroval.

Po priemyselnej revolúcii, a ako spôsob riešenie problémov s nezamestnanosťou sa situácia zamestnancov dramaticky zmenila.
Došlo k:

  • Skráteniu pracovného času na 10, neskôr 8 hodín denne
  • Zákaz detskej práce
  • Skrátenie pracovného týždňa na 5 dní
  • Zavedenie dovolenky a stále zvyšovanie jej výmery
  • Zavedenie platených dôchodkov
  • Postupné skracovanie týždenného pracovného času

 

Teda, všetko opatrenia logicky zamerané na znižovanie fondu pracovného času ( keďže potreba ľudskej práce stále klesá) a súbežné zvyšovanie daňového zaťaženia ( za účelom prenosu nárastu produktivity práce na všetkých členov spoločnosti, nie iba na vlastníkov výrobných prostriedkov.

Bez týchto opatrení by spoločnosť rýchlo zdegradovala do chaosu, revolúcií a občianskych vojen.

Za posledných 20-30 rokov došlo opäť k podobnému vývoju. Produktivita práce vplyvom počítačov, automatizácie obrovsky narástla ale akosi sme ju zabudli preniesť na obyvateľstvo. Toto sa dočasne snažilo nahradiť výpadky svojho príjmu cez zvýšené zadĺženie, avšak toto narazilo na svoje prirodzené hranice.

Aký smerom sa vyberieme teraz ?

Bude to cesta osvietenstva, ďalšieho prenosu benefitov nárastu produktivity na obyvateľstvo formou znižovania fondu pracovného času ?

Môžeme si vybrať:  skracovať denný pracovný čas, viac týždňov dovolenky, skorší odchod do dôchodku....

Samozrejmosťou je historicky nevyhnutné, technológiami podmienené zvýšenie daňového zaťaženia, ktoré zabezpečí FINANČNÚ stránku, prerozdelenie, ktoré umožní spotrebu pre všetkých.

Alebo to bude cesta barbarstva ?

Nárast nezamestnanosti, nevyužívanie a demontovanie už existujúcej výrobnej kapacity, nepokoje, či nebodaj vojny ?
A to všetko preto, lebo nedokážeme pochopiť nutnosť rastúcej úlohy prerozdelenia, sprevádzajúcej technologický pokrok ?

Situácia v Európe vyzerá, ako by sme zabudli na všetky vedomosti nadobudnuté v 30tych rokoch minulého storočia počas Veľkej hospodárskej krízy a chystáme sa opakovať všetky svoje kruté chyby znovu a znovu.

Predlžovanie veku odchodu do dôchodku je definitívne jednou z nesprávnych ciest, ktoré vedú iba k ďalšiemu úpadku.